NFO.SK

Freehosting & multiuser weblog for masses by Spyros, Yfča, Manhimself, Rosta

• Index
• Freehosting
• Spyros
• Archív

Komovi

spyros | 30-12-2004 | počet komentárov (0)
tagy: Aktivity| Cestovanie| Netriedené| Srbsko/Čierna Hora| VHT

Už prvé stretnutie s pohorím Komovi na hraniciach Čiernej Hory a Albánska ma oslovilo. Ako na dlani vidím z lúk pod Lysou najvyššie končiare Komovi oddelené ľadovcovou dolinou,vľavo Vasojevički Kom a vpravo súsošie Kom Kučki a Starého vraha :-) známeho aj pod menom Bezimenni vrh. Dumám, či sú Tatry ozaj najmenšie veľhory sveta.

Čochvíľa som v sedle Treševnik (1573 m.n.m.). V sedle sa stretáva úzka asfaltová cesta spájajúca kraje Vasojeviči a Plav zo zvyškom Čiernej Hory. Má len jednu chybu, neexistujúce autobusové spojenie. V sedle je otvorená krčma a tak tetuša prináša pivo. A ďalšie. Vyzerá to na dlhšiu prestávku. Za stolami sedia potomkovia hrdých Crnogorcov a snažia sa so mnou nadviazať hovor. Na znak priateľstva vystavujem byvalé ponožky.

Prichádza auto s chorvátskou ešpézetkou. Dvaja Slovania dávajú anglický talk. Poloplešatý úradnícky typ bol so svojou ženuškou a vzdialenou príbuznou z neďalekého Kralju na Vasojevički Kom. Jeho starý otec bol pôvodom z kmeňa Vasojeviči, ktorých územie tu hraničilo s ďalším kmeňom Kučki. Táto kmeňová tradícia je v týchto končinách stále veľmi živá, aj keď ľudia sa už stotožňujú aj so svojou čiernohroskou entitou, Vasojeviči sú vraj Srbi.

Nedá sa nič robiť, ide sa ďalej. Naberám smer Štavna, čo je vlastne trávnatý chrbát vyrážaúci spod stien Vasojevički Kom. Po jeho trávach je rozosiatych veľa salašov s pasúcimi sa stádami oviec. Ďaleko som nedošiel, lebo som si stopol štvorkolku s ljubljanskou značkou. Pokécame a táborime priamo pod kopcom. Krásne miesto. Teda oni majú rozkladací stan priamo na streche. Sranda. Pozorujeme veľké divadlo hromov a bleskov nad Bjelašicou. To by môj stan neprežil.

I tak prežil iba do rána, keď sa spustil lejak. So záujmom pozorujem ako sa zhmotňujú vodné kvapky zvonka dnu sťa dávni assassíni. Rozliepam oči lepšie a tie biele dierky v plátne sa mi nezdajú. Spomínam si aj na večernú streľbu, ktorá je už takým nudným tunajším koloritom. Spacák a karimatku hádžem pod auto. Ruksak mám chvalabohu v aute. Konečne mám čas si trochu poposkakovať hneď zrána pod stromami, kým sa prebudia Slovinci.

Zobudili sa, zhodnotili situáciu a keďže hľadajú hlavne dobré miesta na kaynnoning, rozhodli sa ustúpiť. Najlepšie sa im zatiaľ pozdávala tiesňava Nevido. Lano a kompletna lezecká výzbroj nutnosťou. Čierna Hora je predsa len malá. Stretli sme sa o týždeň v mestečku Žabljak pri Durmitore. Po zrelej úvahe som som sa zviezol naspäť dole do priesmyku, aby som posušil veci a doplnil energetické zásoby chmelom. Slovinci v aute púšťali kvalitnú hudbu – indické blues by som povedal.

V Trešnjeviku som chytil signál a prijal správy z domova. Yfča, šaman a spol sa pomaly sunú Slovenským Krasom. Zo Zádielu do Plešivca. Šamanov kamoš Zajo (vraj dlhovlasý spoločenský rozhľadený sympaťák) sa mi postaral o Yfču a pritúlil ju do svojho stanu. Dobrí ľudia ešte žijú!

Ako sa veci majú. Máme pondelok, v stredu nadránom sa mám stretnúť v Mojkovaci s autobusom z ďalšou grupou turistov z CK Bubo. Už sa aj teším na nejakých ľudí, lebo putovať sám svetom je vcelku psychicky náročné ako vidno aj z povahy týchto zápiskov. Už rozumiem drsnej poetike chatárov na Térynke a Zbojníčke. Lezie to jednoducho na karbid a ešte tá nadmorská výška. Všetkô je takô expresívnô. Ajajajááj.

Na obed sa už nudím a skúšam naľahko vybehnuť na Štavnu. Bágel nechávam v krčme. Hore sa stretávam už po tretí krát s dodávkou CK Rajbas. Vedúci stráži a 8 klientov už šlape na Kom Vasojevički (2461 m.n.m.). Poberám sa za nimi. Dážď sa zmenil na lejak. Ajkeď pridávam do kroku nie a nie ich dobehnúť. V jednej chvíli vidím človeka nad sebou v zelenom pršiplášti. Makám ako blázon a nikde nikto. To budú iní borci. Pôda s trávou a skala začínajú byť poriadne šmykľavé. Prichádzam na hrebeň, so mnou vietor a malé, no o to intenzívnejšie malé krúpy. Vrátim sa? Hrmí na všetky strany. Keď už tam sú, aspoň sa spojíme, pojdeme dolu pospolu. Na vrchole nikoho. Váhavo pristúpim k železnej bedni, vyberám z nej výstupovú knihu a poďho obďaleč zapísať nejaké drísty. Ešte aby do mňa drblo priamo na vrchole.

Dole v Štavne potom zisťujem, že za suťoviskom pri nástupe našli jaskyňku, kde sa ukryli a potom sa otočili späť. V prudkom lejaku prichádzam k dodávke a vbieham dnu. Tu ma už čaká dobrá nálada, slivovica a neprelistované časopisy. Kecáme. Do Durmitoru vraj po nás došla CK Tourbus s ležadlovým autobusom plným českých dôchodcov. Nechápal nikto, keď prišli šotolinovou cestou popod Durmitor. Vraj mali super reči a šoféra so samovražednými sklonmi. Už sa teším na dôchodkový vek, to bude iný adrenalín.

Ráno mi skúsia nabiť baterky do fotoaparátu cez autonabíjačku. Možno dám Kom Kučki zajtra. Schádzam dole do krčmy. Od Bjelašice prišla ďalšia partia Čechov a dostavil sa aj majiteľ Sava Lakič. Dohadujeme ubytko vnútri na zemi. Sava ani nechce peniaze, lebo sme bratia, tak mu aspoň bratsky likvidujeme zásoby piva Nikšičko. Sava je 100% Vasojeviči a aj 100% Čiernohorec. Už v tom mám guláš, kde vlastne patrí ten ich kmeň. Sava to roztočil a muselo sa chlastať. Doniesol Titov portrét z povaly a začala sa show. Domáci nechápali. Mňa podľa viactýždňovej brady označil za gestapáka. Tí Nemci sa tu asi vôbec neholili. Asi sa venovali iba kriglistike.

Utorok, 10. augusta 2004. Ráno sa vydávam klasicky do Štavny. Zlatí Rajbasáci mi dobili trochu šťavy do bateriek. Fotím! Schádzame k potoku Ljubaštica a následne šlapeme kotlom. Problém nastáva pod skalnou terasou. Mapa ukazovala ísť rovno hore, no napokon sa ukázalo, že sme mali traverzovať vľavo. Takto sme našli slabé miesto v terase a zdolali ju cca za II. UIAA. Zdárne sme dorazili do ľadovcovej kotliny medzi Kom Vasojeviči a Kučki Kom. Od Vasojeviči sa tiahne ostrý hrebeň k štítu Bavan (2252 m.n.m.) s veľkými suťoviskami, ktorého silueta pripomína vztýčený prst. Rýchlo sa dostávame do sedla medzi Bavanom a Kučki Kom. Nechce sa mi čakať na ostatných, keďže to vyzerá zatiaľ s počasím pekne. Aby sa to nepokafralo. Aj značenie je dobré. Idem teda. Po trávnatom hrebeni ku skalám v pohode, nasledujú komíniky a suťovisko pod hrebeňom Kučki, na ktorý sa ide zľava a potom treba po ňom prejsť vzdušnými partiami na vrchol.

Najvyšší vrchol pohoria Komovi Kom Kučki (2487 m.n.m.). Potešilo. Za dobrého počasia sa dá, ale neviem či by som chcel byť na tomto mieste s platiacimi klientami. Trocha sa odkryla hmla a mávam na postupoujúcich Moravákov z cestovky. Fotím okolie aj seba. Idem ja dole. Dohodneme sa, že ich počkám v sedle,kde sa mi nachvíľu otvorila panoráma na albánske hory Prokletije. Zaznamenať som ten okamžik nestihol. Nabudúce. A s Yfčou :-). Teraz sedím v sedle a čakám. Stále sú na vrchole. Cestou naspäť sa flákame. Obdivujeme krásne borovice a zhora vidíme správnu cestu. Tá v skutočnosti začína 200 metrov od tabule s mapkou v Štavne.

O šiestej poobede sme v Štavne. V jednej z kolíb ma častujú vinjakom. O chvíľu pohoda končí. Pôvodne som mal dohodu, že ma odvezú do mesta Kolašin, zatiaľčo oni budú pokračovať k moru. Zjavne sú unavení, čas pokročil, vybaľujú stany a do civilizácie pôjdu až zajtra. Toľko času nemám. O piatej ráno v Mojkovaci. Nemal som sa tu motať. Narýchlo sa lúčim a zbieham k svojim veciam v Treševniku. Tam zisťujem smutnú vec, že autá chodia doobeda do Kolašinu a poobede z práce opačne do Andrejevice. Vyzerá to na 30km dlhú nočnú vraždu pešibusom. Kua kua.

Napokon sa stal zázrak. Od Lysej schádza s príslušným hrmotom báger, ktorý nakladajúna vlečku. Zachvíľu prichádza ruský náklaďák typu Kamaz a s vlečkou a mojou maličkosťou naberá kurz Kolašin. V kabíne mužmiesto nemali miesto, no ukecal som ich a sadol si do bágru. Taký autostop som ešte verabože nemal. Tých 30 kilometrov sme napokon zvládli za 2 hodiny. Schumacher môže len závidieť. Cestou som zhliadol veľmi pekné domčeky s typickou Vasojeviči architektúrou. Prekrásne strechy.

Kolašin. 22:00. Zo stanice mi pred polnocou ide belehradský rýchlik na Mojkovac. Kupujem lístok (3,20 Euro) a tú hodinu čakania sa rozhodne nenudím. O zábavu sa mi postarali podgurážení fanúšikovia Crvenej hvezdy Belehrad a postarší bývalý partizán. V Mojkovaci nie je ani nohy. Na križovatku za mestom absolvujem dobrodružnú cestu v tme. Drbnemi niekto alebo nie? Nedrbol. O jednej som na mieste. Nachádzam lavičku pod strechou, kde si rozkladám spacák. Celkom kosa. O piatej ráno došiel autobus s novým turnusom. Dobrá partia to bola.

Súvisiace odkazy:

• Čierna Hora 2004 – Komovi (4. časť)
• Čierna Hora 2004 – Bjelašica (3. časť)
• Čierna Hora 2004 – Biogradska Gora (2. časť)
• Čierna Hora 2004 – Durmitor (1. časť)

Komentáre