Sliezsko
spyros |
30-11-2005 |
počet komentárov (0)
tagy: Cestovanie| Netriedené| Česko
Uni?ov – Sovinec – Rýmařov – Bruntál – Horní Benešov – Opava – Kraváře – Ostrava (16-11-2005)
Z hmiel sa nám vynoril pre mňa najzaujímavejší hrad tohto tripu. Hrad Sovinec postavili v 14. st. rod pánov zo Sovinca. Neskôr bol letným sídlom Rádu nemeckých rytierov z Bruntálu.
Po stopách Rádu nemeckých rytierov
spyros |
25-11-2005 |
počet komentárov (0)
tagy: Cestovanie| Netriedené| Česko
Bouzov – Loštice – Mohelnice – Úsov – Uni?ov (16-11-2005)
Ráno sme obzreli ako obvykle hrad Bouzov zo za?. 14 s.t. zvonku, ke?že je uzatvorený. Za svoj atraktívny zovňajšok v?a?í bohatému Rádu nemeckcých rytierov zo za?. 20. st. Tí v okolí vlastnili ešte hrad Sovinec (subjektívne krajší) a v Bruntále zámok, ktorý bol aj sídlom Rádu v Sliezsku.
Ďalší zatvorený hrad Úsov je lovecko-lesníckym múzeum. Vyzerá ako vä?ší mestský palác. Tunajší kocúr si pomýlil Yf?inu bundu s cumlíkom a nebol prvý a ani posledný. Ach jo.
ManHimself in Šarm magazine
manhimself |
24-11-2005 |
počet komentárov (1)
tagy: Literatúra| Netriedené| Spolo?nosť
„Krátka poviedka nikdy nemala hrdinu. Miesto toho má sociálnu skupinu, ktorá žije v neustálom strachu.“
Elegantná avantgarda prenikla už aj do najvä?šieho mainstreamu, ke? moja horko sladká, senzitívna poviedka „Duša noci“ bola publikovaná v ?ísle 48/05 jedného z najpredávanejších týždenníkov na Slovensku Šarm. Svet, vesmír je však problematické miesto, a tak som ju ako správny mystifikátor zverejnil pod pseudonymom.
Najlepšie diela nikdy nevysvetľujú jednoducho vedecké myšlienky, ale transformujú ich – ?ierne diery, umelá inteligencia, nepochopiteľné cudzie kultúry – do ?asto nevysvetliteľných poetických trópov. Zavedú nás na divokú, zbesilú a napínavú štvanicu sprevádzanú pochybnosťami, napriek ?asu a do svetov, kde ni? naozaj nie je také, ako sa zdá…
V nasledujúcej poviedke vám ponúkam vzrušujúce a sugestívne hľadanie v uliciach a alejach zni?eného, ale stále ešte živého, budúceho tretieho sveta, hľadanie nie?oho, ?o je rovnako prchavé dnes ako v minulosti, ke? si Pilát pred tisíckami rokov umýval ruky – totiž pravdy.
Duša noci
Zima prichádza na vodu rovnako ako na zem, i ke? tu nie sú listy, ktoré by opadali. Vlny, ktoré boli v?era jasné a ostro modré, sú dnes pod blednúcou oblohou zelené, matné a studené. Prechádzala som sa celé hodiny po pláži, a cítila zimu, ktorá v noci prišla; piesok sa mi hnal cez topánky a spŕška mi má?ala nohavice menšestrákov. Oto?ila som sa chrbtom k moru a ostrým koncom palice, ?o som našla napoly zastr?enú v zemi, som napísala do piesku láska.
Odišla som na hotelovú izbu a vedela, že Jadran za mnou ni?í moju prácu.
Už niekoľko dní som pozorovala, že si ma všíma mladý muž, ubytovaný v tom istom hoteli. Viackrát sme si vymenili úsmev a aj on mi bol veľmi sympatický. Nikdy som si veľmi neverila, zvlášť, ?o sa týka mužov. Lenže jeho pozvaniu na suché Martini som nedokázala odolať. Zdal sa mi stále viac a viac o?arujúci, a roztomilý sa mi javil aj jeho zlozvyk (no nie, už to zase robí!) okusovať si nechty a pľuť ich okolo seba ako šupky nejakých semienok, i ten zmätený výraz, ktorý sa mu vždycky objaví v tvári, ke? použijem nejaké dlhšie slovo.
Ďalší ve?er sa konala veľká party u jeho priateľa, a ja som sa celý deň nedokázala za?ítať do knihy Marcela Prousta Zmiznutá Albertina, ktorú milujem. Prišiel po mňa autom s otvoreným strešným oknom a vyrazili sme ku kamarátovej vile nad Dubrovníkom, v kopcoch. Po dlhej sieste boli všetky obchody otvorené. Na dlaždice so vzorkou rybacej kosti sa liala hudba a svetlo. Pripojili sme sa k všeobecnej vrave húkajúcich klaksónov a revúcich motorov a razili si cestu davom.
A potom, naraz – ke? sme sa kone?ne dostali z mesta – zbadali sme hviezdy. V ten ve?er boli vidieť všetky, trblietavý závoj nad šedo?iernymi horami. Čoskoro sme dobehli ?alšie autá, ?alší hostia smerovali na ve?ierky vo veľkých vilách. Napravo horel oheň, ľudia tancovali a mihali sa ako strašidlá za kmeňmi stromov. Prešli sme kovanou železnou bránou a pred nami sa objavila priateľova vila tonúca uprostred borovíc, dnes ve?er obklopená jazerom nablýskaných aut. Vystúpili sme. Všetky dvere boli otvorené, všetky okná žiarili. Hral sa waltz. Všade sa tancovalo. Vzal ma za ruku, vystúpili sme po mramorových schodoch k hlavnému vchodu a vošli dovnútra pod ružovú klenbu. Bol to obrovský ve?ierok. Lampióny rozvešané medzi mohutnými sekvojami, ktoré lemovali trávniky s plátennými strieškami, orchester, hojda?ky, švédske stoly.
Celý ve?er bol nádherný, partner zo mňa nespustil o?i a veľmi pozorne sa mi venoval. Ani neviem ako sme sa ocitli na poschodí v dome, v jednej z hosťovských izieb.
Dotkol sa mojich pŕs, prešiel rukou po krivke môjho stehna a milovali sme sa. Oveľa nežnejšie, než som o?akávala, jeden druhému sme sa odovzdávali, ako by sa v našich telách vytvorila nejaká rezonancia. Ke? sa to skon?ilo, ležala som tam s pocitom mieru, ktorý ma však ?udne vzrušoval, a tiež moje myšlienky boli zvláštne mierne, takmer beztvaré; v tej chvíli som si pomyslela, že som sa narodila preto, aby som na všetko zabudla.
Neskôr som vyšla z izby do mraku dymu, alkoholu a smiechu, pripadala som si ako suchár, otrava, premýšľala som, ?o tu vlastne robím. Stála som tam v tme a hľadela oknom do záhrady, kde stále vedľa zarasteného pieskoviska visela tá hojda?ka, hrdzavá a nehybná vo svetle žiariaceho vychádzajúceho mesiaca. Ešte vždy som po?ula smiech tých dole v hale a dokonca som nejako cítila sviežosť ich o?akávaní. Chcem povedať… ?o ke?… kto vie… ani keby… ani keby… ani keby… ani…
Zavrtela som hlavou, vliezla späť do postele ku spiacemu milencovi a prikryla som sa. Ležala som tam, na?úvajúc hlasom vo víriacej tme, až ma pomaly premohol spánok.
V sne som zistila, že sa usmievam.
Jednoducho ho nemôžem nenávidieť. Je to v poriadku, baby. Len prosím zostaň pri mne. Drž ma za ruku.
« predchádzajúce príspevky — nasledujúce príspevky »
